Ešte za tmy, rozospaté sme sa stretli v plnom počte v rannom autobuse.
Takto sa začala jesenná výprava nás, Ružičiek, ku ktorým sa pridala aj zodpovedná dospelá osoba – Lex. Autobus sa trmácal do Budče, potom sa odtrmácal na Turovú (cez hrôzostrašný les)… a tu sme sa už rozlúčili s našim autobusíkom.
Potom sme už, pre zmenu, pochodovali my cez Turovú a sledovali šípky: TUROVSKÝ VODOPÁD. Na konci dediny, pri odbočke na cintorín, stála tabuľa, na ktorej bolo všeličo o Turovskom vodopáde. Odbočili sme teda do lesa a opäť sledovali šípky. Išli sme vedľa potoka až kým sme nedošli k vodopádu. Následne sme sa vyšplhali hore kopcom a zahrali behačku Dva kruhy. Potom sme sa pobrali z lesa a vrátili opäť do dediny.
V dedine sme opäť sledovali šípky, aby sme sa dostali k druhému bodu našej výpravy – Turovskému sopúchu. Po menšom hľadaní sme sa nakoniec dostali na Turovský sopúch (je to kopec). Je to skutočná divočina, veď posúďte sami. Cestou tam sme zbadali výstrahu: POZOR, NEBEZPEČIE STRETNUTIA S MEDVEĎOM. A to nie je všetko, pretože keď sme ta došli, v tráve sme našli ležať mŕtveho diviaka… Pri kríži, ktorý sa vypínal na kopci, sme sa naobedovali. Z kopca bol krásny výhľad na dedinu a okolie, lenže ešte bola trochu hmla. Po obede nám Lex prakticky ukázal, ako sa narába so sekerou a nožom. Vyskúšali sme si to aj my. Potom sme vystrúhali kolíky, zabodli ich do zeme a chodili po nich (vyhrala tá, čo prešla celú dráhu). Zároveň sme strieľali z Nšočinho ručne vyrobeného luku a behali hore dole kopcom na čas.
Čas bol už vysoký a tak sme sa opäť vybrali na zastávku. Do Zvolena sme dorazili okolo 14:00.
…a ako napísal Foglar: „A vše to bylo propleteno spoustami veselých příhod, větších i menších, a hoši ani nevycházeli ze smíchu.“
Smeja
-
Turovský vodopád
-
cestou na Turovský sopúch
-
diviak
-
skautská prax
-
skákanie po kolíkoch
-
strieľanie z luku
-
